Temná veža 4: Čarodejník a sklo

V štvrtom diele rozsiahlej fantasy ságy Stephena Kinga, ktorá sleduje osudy posledného pištoľníka vo svete podobnom, ale predsa inom, ako je náš, sa hrdinovia ocitnú na samom konci Pustatín.Roland, Eddie, Susannah, Jake a jeho zvierací priateľ Rát sa vezú v psychopatickom vlaku. Mesto Topeka je vyľudnené po vyčíňaní vražedného vírusu superchrípky a naši hrdinovia sa po diaľnici vyberú za svojím najbližším cieľom – skleneným palácom. Ak si chcú zachrániť holý život, musia mu položiť hádanku, ktorú nedokáže vyriešiť.Cesta sa sčasti tragicky končí v alternatívnej verzii Kansasu.

Usadia sa tu na noc a Roland sa po dlhom váhaní napokon odhodlá spoločníkom rozpovedať smutný príbeh svojej mladosti. Objavia záhadné thinny, miesto, kde sa stretávajú rôzne svety a reality. So svojím pôvodným malým ka-tet priateľov navštívil mesto Hambry, ako vystrihnuté z filmov o divokom západe, zaľúbil sa a zároveň sa zaplietol do politicko-vojenských intríg, ktoré môžu výrazne ovplyvniť osud jeho sveta.Z anglického originálu Wizard and Glass (Signet, an imprint of New American Library, a division of Penguin Group Inc., New York 2003) preložil Michal Jedinák.Verše preložila Jana Kantorová-Báliková.Ukážka z textuNa jednej z dlhých lavíc, ktoré zaberali väčšinu miestnosti, sa o seba opierali dve mŕtvoly.

Nebyť ovisnutých vráskavých tvárí a čiernych rúk, vyzerali by ako pôžitkári, ktorí na stanici zaspali po náročnom večierku a zmeškali posledný vlak domov. Na stene za nimi visela tabuľa ODCHODY so zoznamom miest, mestečiek a barónstiev. DENVER, stálo na jednom riadku.

WICHITA, písalo sa na druhom. OMAHA. Roland kedysi poznal jednookého hazardného hráča menom Omaha – zomrel s nožom v krku pri stole s hrou Pozor na mňa! Na čistinu na konci cesty vkročil so zaklonenou hlavou a s posledným výdychom postriekal krvou všetko až po strop.

Zo stropu v tejto miestnosti (Rolandova hlúpa a spomalená myseľ ju tvrdohlavo považovala za zastávku pre dostavníky, akoby sa ocitol pri nejakej napoly zabudnutej ceste ako tá, čo ho priviedla do Tullu) viseli krásne štvorstranné hodiny. Ručičky zastali štrnásť minút po štvrtej a Rolandovi napadlo, že sa už nikdy nerozbehnú. Bola to smutná predstava...

lenže toto je smutný svet. Nijaké ďalšie mŕtvoly nevidel, ale skúsenosť mu našepkávala, že kde sú dvaja mŕtvi, niekde v ústraní budú pravdepodobne ešte ďalší štyria. Alebo štyridsiati.