Poslední utopie

Specifikacia Poslední utopie

Pojem "ľudské práva" je už niekoľko desaťročí pevnou a neodmysliteľnou súčasťou politického diskurzu a nášho jazyka vo všeobecnosti. Akademici, novinári, komentátori a intelektuáli všetkého druhu hovoria a píšu o ľudských právach, aktivisti, politici a štátnici preberajú tento pojem - skrátka, tento pojem sa natrvalo usadil vo verejnej sfére. Napriek jeho všadeprítomnosti však existujú skreslené predstavy o tom, ako sa ľudské práva a hnutie za ľudské práva zrodili, odkiaľ táto "posledná utópia" pramení a kde sú jej korene. O tom je Moynova kniha Posledná utópia, ktorej české vydanie je doplnené doslovom Pavla Baršu. Moyn predovšetkým tvrdí, že by bolo chybou hľadať korene myšlienky ľudských práv hlboko v minulosti a chápať našu súčasnosť ako zavŕšenie univerzálnych dejín ľudstva, keď sa zavŕšil svetový boj za ľudské práva. Moyn vyvracia všeobecne prijímanú tézu, že filozofické korene ľudských práv siahajú k prirodzenému právu stoikov a kresťanov, ktoré sa neskôr odzrkadlilo v teóriách spoločenskej zmluvy sedemnásteho storočia, a že ich politické korene sú v americkej a francúzskej revolúcii osemnásteho storočia. Mýtom je však aj myšlienka, že ľudské práva sa zrodili v roku 1948 ako reakcia na hrôzy holokaustu. V skutočnosti ľudské práva a hnutie za ľudské práva - tak ako ich poznáme a stotožňujeme sa s nimi - v skutočnosti vstúpili na scénu ľudských dejín až v 70. rokoch 20. storočia ako porevolučná utópia, ktorá vyplnila prázdnotu po revolučných utópiách. Slovami Pavla Baršu: "Kým prirodzené práva, čiže práva človeka a občana, boli súčasťou buržoáznych revolúcií, po ktorých nasledovali národné a socialistické revolúcie v 19. a 20. storočí, ľudské práva v tom zmysle, ako ich chápeme dnes, nerozkvitli na základe víťazstiev revolúcií, ale na ich troskách. Ich pôvod teda netreba hľadať na konci osemnásteho storočia, ani na konci druhej svetovej vojny, ale v sedemdesiatych rokoch 20. storočia." Medzi hlavné faktory, ktoré prispeli k zrodu ľudských práv, patrila - okrem krachu socialistickej utópie a s tým spojenej rezignácie na sociálny rozmer - aj zmena priorít americkej zahraničnej politiky, ktorá najmä po nástupe Jimmyho Cartera do prezidentského úradu prijala agendu ľudských práv za svoju a urobila z nej svoje "historické poslanie", čím otvorila cestu k jej politickej inštrumentalizácii. Otázka koreňov našej "ľudskoprávnej epochy" však nie je zaujímavá a dôležitá len z historického hľadiska - špecifické historické podmienky a kontext, v ktorých pred polstoročím nastal rozmach ľudských práv, sú zapísané v DNA myšlienky ľudských práv a do istej miery relativizujú jej nárok na univerzálnu a nadčasovú platnosť