Nulová gravitácia - Miroslav Kapusta

Specifikacia Nulová gravitácia - Miroslav Kapusta

Ani vo svojej tretej zbierke neuhýbam pred súčasnými spoločenskými, ako aj človečensko-vzťahovými problémami. Stále však ide o pohľad z evidentne nažitého a v snahe zachytiť ich a podať bez zbytočne metaforických príkras, pretože ani niet čo prikrášľovať!Miroslav KapustaAká škoda že viem iba písaťLežal som pri tebe tak blízko ako to len bolo možné miestami aj bližšie a ty si sa v bode zlomu robila že spíš iba ja nie viem to celkom isto viac ako ti bolo milšieRozbil som ti atóm...Dnes ráno som sa prebúdzal s nástojčivou túžbou povedať ti – Milujem ťa...! ale ty si bola v inej izbe a ja v inom životeToto sa nemalo stať!Vonku prvýkrát zasnežilo ten gauner zo štvrtého už opäť durí basy a dievčaťu odnaproti prikyvujem na dobré ráno akoby sa nič nestalo Ľudia sú blázni za vznik brázdy dokážu obviniť aj vranu a ja dnes nechcem starnúť iba si tichom zrátať všetky nuly a jednotku načisto vypľuť spomedzi zubovPodľa všetkého som nulou miliónový – debil!Aká škoda že viem iba písať lebo to je skoro to isté ako byť nemí...Básnik je človek ktorý si to môže dovoliťNemám rád dni o ktorých sa hovorí že sú ako vymaľovanéPotom sa bojím vyjsť na ulicu že sa zafarbím že budem dýchať iba sucho pastelové tiene a v jamkách z vypadnutých očí si budú robiť hniezda čierne drozdy ktorým nedokážem každé ráno zožrať toľko radosti zo životaNepotrebujem rám a k takému obrazu zo všetkých strán privolávam do hromov blesky ale keď neprší – nesnažím sa kvapkať...!Tak oceň milá moju snahu keď ostávam doma a z tvojho hlasu iba sajem mliečnu dráhu anjelsky i zversky od očí až k bradavkámSmrť nie je nič iné iba slepý hodinárNa svete je mnoho osamelých mužov majú ženy majú deti majú milenky a prácu čo ich zhltla za živa a napriek tomu píšu básneKaždý deň hádžu lasom neschopných si priznať prílišné perforovanie tela z ktorého sa mimovoľne uniká každý deň niekam...Vždy som ich priťahoval zatváral skicár z ktorého maľbou nikdy nebudú a oni. – nikdy vlastne ani neodišliDotierajú s rozpustenými tkaničkami od topánok s vykasanou košeľou prepoteným podpazuším plejboji i trosky v tričkách s „OuKej“ a ja sa hrám že im to všetko dokážem odpustiť len jedno neviem – hniť mäsom na červenoHodiny ešte tikajú leto ale lavička už chystá jesenný dizajn – všetko má svoj význam aj prelet života nad hodinovou vežouKaždé ráno zisťujem že som opäť zabudol zomrieťAj svätí majú v kostiach heavy metal a môj afektovaný začína vždy „Veľkým vreskom“ v dramatizácii samého seba čo na tom že nie v kostymérni...Kníšem hlavou lebo o hrive sa už dá ťažko hovoriť ale som to ja so slintajúcimi chĺpkami na brade akurát k tvojmu slnku sa už prestávam vyjadrovaťKaždé ráno s kožou na nože!Som nahý až ma nevidieť a ráno scvrknuté do karpín mi pripomína snímanie z kríža ibaže Boh si jamky v lícach neumýva iba z jaziev sa nechá plaziť svet a kým sa tvári že ho spravodlivou trestá ja si svoj vytieram – ľavouLáska láska láska...!Okom diabla hráš z mojich kariet dobre vieš ako ťažko sa do podoby hnieti hlinaTy nechceš prestať a ja ti to nerád pripomínam lebo každý iný z tejto párty by to vedel iba ty si iná...