Laterna magika - Albert Marenčin

Specifikacia Laterna magika - Albert Marenčin

Albert Marenčin je nielen na Slovensku známy ako vynikajúci prekladateľ, autor bizarných, ba až perverzne ladených výtvarných prác i ako spisovateľ. Ostatná menovaná profesia, treba podotknúť, je autorovi iste blízka, keďže aj jedno z mála slovenských vydavateľstiev, ktoré vie malému trhu ponúknuť i ťažšie predajné (ale) hodnoty, nesie práve jeho meno.Marenčinova krátka zbierka esejí, či takmer poviedok a básní vyšla pri príležitosti Európskeho festivalu poézie, divadla a hudby Capalest, ktorý sa už tradične konal v Banskej Štiavnici. Je zameraný najmä na frankofónne poézie a ich konfrontáciu, stretnutie sa s básnikmi a hudobníkmi z krajín, ktoré ležia na východ do nich. Preto, no nielen preto, sa knižka Alberta Marenčina objavila v dvojjazyčnej, slovensko-francúzskej mutácii. Treba dodať, že autor sám je zanietený frankofil, fakt, ktorý dokladá v asi najvydarenejšom texte predkladanej zbierky Pyrenejský med. Nečudo, rozprávač z danej poviedky sa v Paríži povojnových rokov stretol s toľkými zástupcami vtedajšieho parížskeho sveta umenia, myslenia a kultúry.Zbierka je plná autora, jeho umelecký subjekt sa nedá označiť inak ako sám autor. Ťažko povedať, či to spôsobuje autentickosť alebo malá miera remeselnej zručnosti jeho písania. Keď v básni Jazyk a komunikácia píše: „Prihováram sa ti všetkými jazykmi ktoré /ovládam / Aj tými ktoré ovládajú mň / lebo sú mocnejšie ako ja / márne sa im bránim vždy ma premôžu / a hovoria za mňa / ohnivým jazykom môjho podvedomia / jazykom víchrice čo vo mne buráca...", sme mu náchylní veriť, no keď chce o pár riadkov všetkými jazykmi, ktoré ho ovládajú, mlčať, nie veľmi sa to dá. Autor i jeho rozprávač, či rozprávajúci subjekt sú veľmi komunikatívni, uvravení a zachádzajú do sebaopisov, ktoré však čitateľa neprenesú do snovej fantázie, akú by si od surrealistického autora zaslúžil. Sú to príliš subjektívne, až egocentrické opisy.Texty memoárového charakteru sú poučnejšieho a najmä prekvapivejšieho rázu. Autor čitateľa dostane do svojich osídiel napríklad len vzdialenosťou spomienok v čase, atmosférou Paríža povojnových rokov, kde v kaviarňach posedával s Camusom či Ionescom. Marenčin si toho veľa pamätá, stretol mnohých zaujímavých ľudí, o ktorých by, naopak, určite nemal mlčať, ale vykričať svetu, že aj skrze neho sú na Slovensku stále prítomní.