Biela noc lásky - Gustaw Herling-Grudziński

Starnúci divadelný režisér a jeho sestra a zároveň životná láska, prežívajú posledné chvíle v tichom rozjímaní nad prežitým životom.Recenzie:Vzorec pominuteľnostiNovela nedávno zosnulého poľského autora by sa pokojne mohla volať aj Knihou o konci. Trhala nerozlučiteľné, oddelovala ľudí na základe zbesilo vykonštruovaného nepriateľstva, zahnala človeka k najnižším živočíšnym pudom a ponižujúcemu strachu. Koniec ozmysluje nielen sám seba, ale najmä začiatky a dovtedajšie trvanie vecí, koniec svojou záverečnou bodkou podčiarkuje všetko, čo bolo pred ním.Dávno pred ním sa Európou prehnala druhá svetová vojna.

A prežiť sa zrejme dalo len hľadaním ľudskosti, hľadaním a nachádzaním, hoci aj za každú cenu. V čase vojnového pachu jedinou podstatnou otázkou dňa zostalo ako prežiť. Na tejto myšlienkovej motivácii je postavený nekaždodenný príbeh Lukasza a Urszuly.

"Jeho ruská matka herečka sa stratila bez stopy v Rusku, ich spoločný otec zahynul vo vojne, jej matka - ak ešte vôbec žije - sa nikdy nepokúsila nájsť svoju dcéru. Takto vo dvojici budú kráčať spolu... do konca života." Ten pred nimi postavil krutý a bizarný hlavolam, aký sa rozhodli riešiť spoločným životom nevlastných súrodencov, milencov i manželov.

Napriek všetkým zaužívaným pravidlám, vlastným vzdorom a či len obyčajným pudom sebazáchovy na troskách rodiny postavili pevný zväzok, vyhlásili lásku nevraživosti a majstrovským umením na divadelných doskách odmietli bezútešnú realitu.Otázka o tom, čo je vlastne pravda a čo je správne sa dostávajú do úzadia vo chvíli, keď ich odpoveďou je skutočná láska, aká nechce byť len kuriozitou, ale keď treba, dokáže byť skutočnou obeťou a životom žitým pre toho druhého. V tomto prípade životom pre starnúceho a slepnúceho muža, ktorý začína byť príťažou sám sebe a rekapituluje vlastný život. Zvolil si formu nemej autobiografie, rozpráva si ju sám pre seba, denne ju píše vo svojej mysli, čím ešte uspokojuje zvyšky svojho tvorivého ducha a hasnúcej energie, čo sa živo rozhára pri najstarších spomienkach.

Zanechali hlbokú brázdu v jeho vedomí, v očakávaní záverečných zvonov ich vidí a počuje veľmi zreteľne.Po nevydarenej operácii očí, v slepote, ktorá Lukaszove dni premenila na jednu bielu a nemú noc, sa jeho skutočnou realitou čoraz väčšmi stával sen. V ňom nanovo objavil farby i zvuky života, nasviežo pocítil arómu slnečného dňa. Tam to bol opäť on - plnohodnotný človek vo svojom mužskom i umeleckom svete.

Až dovtedy, kým si prášky na spanie definitívne nezamenil za jedlo a neodovzdal sa trvalému spánku, tomu milostivému spoločníkovi, čo mu už nikdy nepripomenul jeho nedostatky a choroby. Urszula, pre ktorú možno v čase blížiaceho sa konca znamenal viac, ako si sám uvedomoval, sa tiež onedlho lúči s týmto svetom a predsmrtný sen jej zopakuje v novej a neporovnateľne krajšej podobe záver ich spoločného života. Kto by nechcel zomrieť s takýmto snom?Z novely Gustawa Herlinga-Grudzińského cítiť závan veľkej antickej drámy.

Autor vedel, že na ňu netreba veľa slov, zato viac ľudskej a myšlienkovej prenikavosti poznačenej láskou a pocitom sunáležitosti so všetkým, čo je ľudské, vzájomné a ozajstné. Niekoľkými ťahmi sa mu podarilo načrtnúť umelecký vzorec syntézy unikajúceho času, v ktorom je každý z nás obsadený do vlastnej a neopakovateľnej roly.Marian Škotka, Knižná revue 11/2001