Rozbitá - Monika Macháčková

Monika Macháčková: RozbitáO tom, že už pri prvej pochybnosti sa treba zastaviť. Aj keď s iným mužom.Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľkokrát sa z absolútnej maličkosti, nevinnej epizódky stane najväčší omyl života?Kniha o tom, že priateľky sú tými najväčšími pokladmi v živote. Lebo inak to dopadne zle.Niekedy ani nevieme, že vstupujeme do tej istej rieky.

Hanba je zostať na kolenách... Tie, ktoré tu ostávajú aj vtedy, keď sú chlapi preč a aj vtedy, keď nemáte strechu nad hlavou...Ak vám niekto ukradne istotu posledného krajca chleba v ruke a vy spadnete na kolená na úplne dno, nie je to hanba. /Úryvok z knihy/Muži na mňa popiskovali v obchode, keď som s Laurou išla na tréning, oteckovia na rodičku v škole, alebo hocikde.Nevenovala som im pozornosť.Pozvania na kávu, slintavé pohľady, dvojzmyselné poznámky...to všetko ma nechávalo chladnou.

Boli mi odporní.To vieš, ty pupkatý úchylák, práve s tebou pôjdem na kávu! Áno, si neodolateľný, jediný na svete, ktorý za to stojí!Vybudovala som si v sebe zvláštnu bariéru, za ktorú sa nedostal nikto z nich. Možno som niektorému aj krivdila, ale to ma v tejto chvíli absolútne nezaujímalo.

Väčšina z nich sú i tak úbožiaci.Chudáci, sú väzňami svojich predstáv o vlastnej neodolateľnosti. Veria, že sú takí úžasní, že žena, ktorá na ich vzrušujúce ponuky nereaguje, práve urobila najväčšiu chybu svojho života.Tých primitívnych očumovačov našťastie väčšinou zakrátko prestalo baviť dobýjať ma, našli si nový objekt a ja som mala pokoj.Jeden bol zvlášť vytrvalý. Trikrát som odmietla pozvanie na kávu a on prišiel znova.V budove múzea boli na prízemí voľné kancelárie a riaditeľstvo ich prenajalo nejakej firme.

Nevenovala som tomu nikdy väčšiu pozornosť, občas ma len rozčuľovalo, že zákazníci firmy v podnájme sa nám motali po múzeu. Alebo občas chceli ich klienti nechávať poštu u mňa, ak v kancelárii nikoho nezastihli.Ten muž vyklopával na moje dvere akosi často. Bol to zrejme dôležitý klient a mal stále čo riešiť.

Prvý raz poprosil, či môže nechať u mňa obálku. Ani som nezdvihla oči od monitora a len som zahundrala, nech to položí na stolík pri dverách. Neunúvala som sa, bol jeden z mnohých.Obťažovalo ma robiť sekretárku niekomu, s kým nemám nič spoločné.

Navyše, majiteľ susednej firmy bol nesympatický seladón, stále trúsil slizké vtipy. Keďže sme boli múzeum, vždy mal hlúpe reči o naftalíne a formaldehyde. Rehotal sa na vlastných vtipoch tak, že sa plieskal po stehnách, tučný ksicht mu očervenel a z hrdla vychádzali sípavé zvuky.

Z duše som ho neznášala a ešte som mu mala robiť poštárku? Párkrát som na neho vyštekla, nech si za desať Eur kúpi schránku a napíše na ňu názov svojej firmy, aby mi jeho klienti dali pokoj. Odpovedal nejakou akoževtipnou somarinou a odporúčal sa.Samozrejme, že schránka sa nekonala.

Nemohla som si dovoliť byť drzá a povedať mu, čo si naozaj o ňom myslím, pretože od peňazí za prenájom sme boli závislí. Mesto múzeum vlastne vôbec nezaujímalo, a ak by sme sa o seba nepostarali, jednoducho by nás zrušili.Muž s obálkou prišiel znova. Vedela som, že to je on, stačilo nasať nosom vôňu.

Nevedela som, čo to je, ale voňalo to nádherne a omamne. Malú kanceláriu okamžite zaplavila korenistá sexi vôňa a tentoraz som oči zdvihla. A toto bol presne ten moment, ktorý mi navždy zmenil život, len som to vtedy nevedela.

„No konečne, už som si myslel, že sa nikdy nedozviem, akej farby máte oči,“ zavtipkoval.