Hlavolamy - Ivan Kadlečík

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu.

A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo.Kniha je doplnená bohatou autorovou bibliografiou.Z knihy Hlavolamy, za ktorú sa stal Ivan Kadlečík laureátom Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, som sa zasa dozvedel, že Milan Rúfus nazval Ivana "hudcom z Pukanca". Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do “duše” vecí. Pomenovaním "hudec z Pukanca" sa Ivan Kadlečík dostal do nebezpečnej blízkosti iného hudca či hudeca, ktorý je najvyšším správcom štátnej pokladne na podporu kultúry na Slovensku.

I keď obaja hudci hudú každý po svojom, v konečnom dôsledku ... jeden hudec s druhým nemajú nič spoločné. Veď napokon ten vlastník pokladne nedal autorovi ocenenej knihy na jej vydanie ani šestáka.

V konečnom dôsledku konal správne, pretože Hlavolamy do slovenskej štátnej kultúry nepatria, ani ich autor nepatrí do štátnej kultúry. Ivan Kadlečík, spisovateľ z Pukanca, patrí do všeľudskej kultúry. (Milan Hamada v prejave pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku)