Etienne Cornevin - Alexander Balogh

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény.Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom.

júl 1950, Kamerun 2. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol.Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch.Etienne Cornevin (26. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia.

Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave.To, čo robili Kolář, Novák, Fila, Jankovič, Šimotová, Fischer, Laubert a rad ďalších, na mňa silne zapôsobilo. Mal som pocit, že najpôvodnejšie a najhĺbavejšie umenie vo svete sa rodí práve v Československu a nie vo Francúzsku či v Spojených štátoch.

To všetko bolo u nás neznáme, nikto o tom nič nevedel. Rozhodol som sa teda, že podám o tom všetkom svedectvo. Trvalé svedectvo, pravdivú stopu.

Etienne CornevinNaďalej sa často vracal na Slovensko aj do Česka, kde publikoval eseje, recenzie, katalógové texty a preklady, otváral výstavy, napísal monografiu a nakrútil prvú sériu šiestich filmových dokumentov o slovenských výtvarníkoch. Aj to bola súčasť tej pravdivej stopy, o ktorej mi neraz rozprával, trvalého svedectva o neoficiálnom umení v Československu, ktoré ho doživotne očarilo. A keď náhle odišiel, stala sa samozrejmou povinnosť pokúsiť sa podať svedectvo o ňom samotnom.

Alexander Balogh